Nikto nenavrhne šaty, ktoré budeme nosiť sto rokov, hovorí Robert Vano

Text: Jiří Král

Foto: Ilja Hubálek

K málokomu sedí motto „nájdi si prácu, ktorú miluješ, a už nikdy nebudeš musieť pracovať“ viac než k Robertovi Vanovi. Sám so smiechom priznáva, že keď práve nefotí, tak vo svojom voľnom čase fotky zväčšuje, keď nezväčšuje, rámuje, a keď nerámuje, tak si o nich aspoň číta. So značkou Blažek tento rok spolupracoval už na druhej kolekcii, tentokrát v Holandsku. V rozhovore prezradil, čo ho na Amsterdame najviac prekvapilo, v čom sa líšilo fotenie druhej kolekcie od tej prvej a kto ho v živote najviac inšpiroval.

Čo bolo pre Vás prvým impulzom, aby ste sa stali fotografom?

Ako dieťa som každý rok písal Ježiškovi, čo by som si chcel nájsť pod stromčekom. Ten mi to ale nikdy nepriniesol a ja som potom mal pocit, že som nebol dobrý. Raz som si takto prosil bábkové divadlo a Ježiško mi priniesol foťák. Bol to taký bakelitový pionier – nemalo to clonu, ISO, nič. Ale ja som si myslel, že to bol foťák za milión dolárov.

Najväčšiu radosť som prvýkrát nemal ani tak kvôli fotke, ako z toho, že som ju urobil ja sám. Všetko v škole vtedy bolo tímové, všetky tie zbery zemiakov a tak. Ale toto som mohol robiť len ja. A tak som si povedal, že by som chcel byť fotografom. Problém bol však v tom, že v škole sme ako chlapci niektoré profesie robiť nemohli. Pán učiteľ mi hovorieval, že fotenie nie je profesia pre chlapa a že môžem napríklad elektrifikovať trate. Ale v hlave mi to zostalo a v Amerike som sa k tomu nakoniec aj tak vrátil.

Za roky strávené v Miláne a New Yorku ste určite stretli veľa skvelých fotografov. Kto vás najviac inšpiroval?

Je pravda, že bolo krásne zažiť dobu, kedy ešte žili veľkí fotografi z prvej republiky. Veľa som si toho vzal od svojho učiteľa, pána Horsta, u ktorého som bol štyri roky. Bol dosť prísny, Nemec, používal len holé vety. Zobral som si od neho jednu radu, ktorú vždy vravím aj svojim asistentom: „Chceš byť slávny fotograf? Ja ti na to dám dobrý recept. Polovica úspechu je chodiť načas. A druhá polovica je narodiť sa v Paríži. Ty nemáš ani jedno, tak sa snaž byť aspoň napol úspešný.“ To si človek zapamätá viac než všetku techniku.

Zaujímavé ale je, že to nebol on, kto ma inšpiroval. Bola to moja generácia – hippies, psychedelickosť. Lenže potom si uvedomíte, že to bol len trend. Pre mňa to bolo veľkým sklamaním, pretože som čakal, že to tak pôjde ďalej. Ale prichádzajú stále nové a nové trendy, a keď už nejaká firma nevie, čo nové urobiť, tak spraví znovu niečo staré. V móde nikto nepríde so štýlom, ktorý budeme nosiť ešte v roku 2100.

Rád spomínate na niektorú spoluprácu z minulosti?

Hlavne na tie prvé zo začiatku kariéry. To je ešte človek mladý a nevie, či bude úspešný. Je v tom taká neistota. Často spomínam na Miláno. V agentúre mi vtedy povedali: „Zajtra ideš do Milána, je tam pre teba nejaká práca.“ Myslel som si, že to bude tak na 14 dní a nakoniec z toho boli štyri roky. Spoznal som tam všetky topmodelky tej doby a moje fotky boli prvýkrát na titulných stranách veľkých novín. Cítil som sa ako raketa. „Teraz idem, teraz idem,“ hovoril som si a cítil to v nohách (smiech). Len škoda, že som tam bol sám a nemal som to komu povedať. Slávu si poriadne neužijete, keď sa o ňu nemáte s kým podeliť.

Fotíte radšej pre magazíny, alebo si viac užívate kampane?

Keď som bol mladý, starší kolegovia mi vždy vravievali, nech fotím pre časopisy. Že ešte nemám deti, manželku, psa, bazalku, porsche, chatu, nič. Tým pádom som nepotreboval toľko peňazí a mal som čas urobiť si meno. Jediný spôsob, ako sa dostať k dobrým kampaniam, je byť známy. A ľudia ťa budú poznať, len keď si publikovaný. Robiť sem tam niečo pre časopis je ale podľa mňa dôležité aj v mojom veku. Aby ľudia stále videli, že ešte žijem (smiech).

Je Blažek prvá značka, pre ktorú ste fotili?

Blažek je prvá značka pánskej módy. Predtým som fotil dámske kolekcie pre veľa značiek.

Bolo fotenie druhej kampane pre značku Blažek v niečom iné než to prvé?

Aj keď si myslím, že fotím stále rovnako, určite bolo iné. Fotenie prvej kampane bolo pokojnejšie. Asi za to mohla lokácia a počasie, atmosféra v Amsterdame je skrátka rušnejšia. Celé mesto je v pohybe a je rozdelené na tri prúdy – pre autá, bicykle a chodcov. Celé fotenie malo inú energiu.

Fotíte radšej v teréne, alebo v teple štúdia?

Záleží na tíme a produkcii. Keď je super organizácia, ako bola na tejto kampani – vieme, kedy vstaneme, kam pôjdeme, máme obleky, máme modely – tak je fotenie vonku super. Ale keď to nie je dobre organizované, tak to mám rád aj v štúdiu, pretože viem, že mi nikto nikam neutečie (smiech).

V Holandsku ste boli prvý raz. Bolo niečo, čo Vás pri jeho návšteve prekvapilo?

Veľmi ma prekvapilo, že voda v kanáloch bola skoro v rovnakej rovine ako chodníky. Človek číta o tom, že morská hladina stúpa, ale tam som si hovoril, že keby stúpla ešte o centimeter, tak je celý Amsterdam pod vodou.

Ako relaxujete, keď sa vrátite z náročného fotenia?

Ja stále hovorím, že v súkromnom živote som strašne nudný človek, pretože ma skoro nič nebaví. Keď ostatní idú po fotení behať po Amsterdame, ja sa radšej pozerám na fotky, ktoré som spravil (smiech). Keď sa potom vrátim domov, mám dojem, že chcem vidieť to, čo videli ostatní, a tak si pustím na National Geographic nejaký dokument o Amsterdame a dozviem sa o ňom viac než zvyšok tímu.

Ale vždy je tam tá fotka. Keď nefotím, tak vo voľnom čase zväčšujem, keď nezväčšujem, tak rámujem, keď nerámujem, tak o fotke čítam a všetko ostatné ide mimo mňa. Len tá fotka, to ma zaujíma.

Kde je pre Vás „doma“?

Teraz sa cítim doma v Prahe, keď som žil v New Yorku, tak som sa cítil doma tam. Prvých 18 rokov života pre mňa doma bolo v Nových Zámkoch na Slovensku, kde som sa narodil. Zaujímavé je, že žiadny z týchto domovov som neplánoval. Do New Yorku som sa dostal v podstate náhodou. Bol som v utečeneckom tábore a adoptovala ma miestna rodina. Do Československa som sa chcel vrátiť, ale až do revolúcie som nemohol.

Tam, kde som vyrastal, to je domov v mojej hlave. Ale ľudia, čo som tam poznal, už nežijú. Preto sa tam nevraciam, aby mi to nevymazalo spomienky. Do New Yorku tiež nechodím. Ale rád sa pozriem do miest ako Amsterdam, pretože je to niečo nové.